Ako Julinka išla prvýkrát do školy a Oliver späť do škôlky
Bolo raz jedno ráno, ktoré voňalo novými pastelkami, desiatou a trošku aj motýlikmi v brušku.
V jednom domčeku bývali dvaja súrodenci: Julinka a Oliver.
Julinka už bola veľké dievčatko. Mala novú aktovku, peračník plný pasteliek a topánky, ktoré robili po chodbe:
Ťap, ťap, ťap.
Oliver bol jej mladší braček. Mal batôžtek do škôlky, obľúbené autíčko vo vrecku a úsmev, ktorý niekedy utiekol a zasa sa vrátil.
„Dnes idem do prvej triedy,“ povedala Julinka dôležito.
„A ja idem späť do škôlky,“ povedal Oliver. „Tam už všetko poznám.“
Ale aj keď to hovoril statočne, jeho autíčko vo vrecku sa trošku triaslo. Alebo možno nebolo to autíčko. Možno sa Oliver trošku tešil a trošku bál zároveň.
Mamička im dala pusu na čelo.
„Veľké dni sa najlepšie zvládajú po malých krôčikoch,“ povedala.
Najprv šli s Julinkou ku škole.
Škola bola veľká budova s oknami ako oči. Pozerala sa na deti a usmievala sa slniečkom.
Pred školou stálo veľa aktoviek, vrkočov, čiapok a oteckov s mamičkami. Všetci trošku šušťali, rozprávali sa a objímali.
Julinka stisla mamičke ruku.
„Čo ak nebudem vedieť, kam si sadnúť?“ zašepkala.
Vtom k nej pribehol malý vrabček a poskakoval po plote.
„Čim čim,“ zacvrlikal. „Keď nevieš, opýtaj sa. Na to sú pani učiteľky.“
Julinka sa usmiala.
Pani učiteľka stála pri dverách a mala hlas mäkký ako deka.
„Dobré ráno, prváčikovia,“ povedala. „Poďte ďalej, škola sa už na vás teší.“
Julinka urobila prvý školský krok.
Ťap.
Potom druhý.
Ťap.
A zrazu už stála v triede, kde na laviciach čakali menovky, pastelky a obrázky.
Oliver mával pri dverách.
„Ahoj, Julinka! Nech ti aktovka neutečie!“
Julinka sa zasmiala.
„Ahoj, Oliver! Nech ti v škôlke nezjedia desiatu dinosaury!“
Potom šiel Oliver s mamičkou do škôlky.
Škôlka nebola nová ako škola. Škôlka bola známa. Mala farebné dvere, vešiačik s Oliverovou značkou a koberec, po ktorom sa autíčkam jazdilo takmer samo.
Lenže po prázdninách bolo všetko trošku iné.
„Čo ak sa so mnou nikto nebude hrať?“ zamrmlal Oliver.
Vo vrecku sa ozvalo tiché:
Brm brm.
Jeho autíčko akoby hovorilo: „Ja pôjdem s tebou.“
Pri dverách stála pani učiteľka zo škôlky.
„Oliver! Ty si sa nám vrátil!“ usmiala sa. „Koberec už čaká na preteky.“
A z rohu triedy zamával kamarát.
„Oliver, poď! Staviame garáž pre hasičov!“
Oliverov úsmev sa vrátil tak rýchlo, až mu skoro vyskočil z tváre.
„Mamička,“ povedal, „ja už musím. Hasiči nemôžu čakať.“
A vbehol do triedy.
V ten deň Julinka v škole zistila, že písmenká sú ako malé zvieratká. Niektoré sa ľahko chytajú a niektoré poskakujú po papieri, ale všetky sa dajú skrotiť.
Naučila sa, kde má lavicu, ako zdvihnúť ruku a že pani učiteľka naozaj poradí, keď človek nevie.
Oliver v škôlke postavil veľkú garáž, nakreslil slnko s obrovskými lúčmi a zjedol desiatu skôr, než ju stihol nájsť akýkoľvek dinosaurus.
Popoludní sa Julinka a Oliver stretli doma pri stole.
„Tak čo škola?“ opýtal sa Oliver.
Julinka si zložila aktovku.
„Bola veľká. Ale ja som tiež veľká.“
„A škôlka?“ opýtala sa Julinka.
Oliver položil autíčko na stôl.
„Bola rovnaká. Ale ja som asi trošku väčší.“
Mamička im naliala čaj a otecko sa usmial.
A vtedy sa stalo niečo kúzelné.
Julinka vytiahla z aktovky prvý obrázok zo školy.
Oliver vytiahol zo škôlkarskeho batôžka obrázok slnka.
Dali ich vedľa seba.
A zrazu to vyzeralo, akoby škola a škôlka patrili do jednej veľkej mapy dobrodružstva.
„Vieš čo?“ povedala Julinka. „Zajtra pôjdeme zasa.“
Oliver prikývol.
„Ale po malých krôčikoch.“
A ich topánky pod stolom ticho odpovedali:
Ťap, ťap, ťap.
Pretože aj veľké dni začínajú malým krokom.
Dobrú noc, Julinka a Oliver. 🌙