Ako korytnačikovi prestal chutiť zelený šalát
Na kraji tichej lúky, pri starom lieskovom kríku, býval malý korytnačik Toník. Mal okrúhly, lesklý pancier so zlatohnedými škvrnami, pomalé nôžky a veľmi rád mal pokojné rána.
Každé ráno sa Toník zobudil, natiahol krk, žmurkol na slniečko a vybral sa k svojej miske. V miske naňho čakal zelený šalát.
„Zelený šalát,“ povzdychol si korytnačik. „Zasa zelený šalát.“
Toník šalát predtým miloval. Keď bol malý, zdal sa mu šalát svieži ako kvapka rosy. Lenže teraz ho dostával skoro stále. List sem, list tam, list ráno aj večer. A jedného dňa mu zelený šalát prestal chutiť úplne.
„Nechcem ani jedno sústo,“ povedal a schoval hlavu do panciera.
Práve okolo cupitala veverička Bětka s lieskovým orieškom v labkách.
„Čo ťa trápi, Toník?“ opýtala sa.
„Šalát,“ odpovedal korytnačik smutne. „Je zelený, chrumká a vonia po záhrade. Ale už ho nechcem.“
Bětka si sadla vedľa neho. „Možno nemáš dostávať len šalát. V záhrade predsa rastie veľa rôznych dobrôt.“
„Naozaj?“ vykukol Toník opatrne.
„Naozaj. Poď sa pozrieť. Len pekne pomaly, ako to máš rád.“
A tak sa spolu vybrali na cestu k záhradke za potôčikom. Bětka bežala len malými krôčikmi, aby Toníkovi neušla, a Toník šiel spokojne svojím korytnačím tempom.
Najprv našli záhon s mrkvou. Jej zelená vňať sa vo vetre jemne pohupovala.
„Mrkva je oranžová ako západ slnka,“ povedala Bětka. „Pomáha očiam, aby dobre videli, napríklad keď hľadáš cestu domov za súmraku.“
Zajac Míša práve jednu mrkvu chrumkal.
„A je sladká,“ dodal s plnými ústami. „Len sa pozri.“
Toník ochutnal tenký plátok mrkvy. Chrumkol mu v pusinke a chutil jemne a sladko.
„Hm,“ povedal prekvapene. „To vôbec nie je zlé.“
Potom prišli k červeným paradajkám. Viseli na stonkách ako malé lesklé lampášiky.
„Paradajky pomáhajú telu, aby bolo čulé a silné,“ vysvetlila Bětka. „A keď je teplo, ich dužina a šťava ťa príjemne osviežia.“
Toník dostal malý kúsok zrelej paradajky. Bola mäkká, voňavá a šťavnatá.
„Je červená ako lienka,“ usmial sa.
Za paradajkami rástli uhorky. Dlhé, zelené a chladivé.
„Tie sú plné vody,“ povedal ježko Pepík, ktorý sa prišiel pozrieť. „Keď sa hráš na slniečku, pomôžu ti, aby sa telo cítilo dobre.“
Toník ochutnal koliesko uhorky. Bolo svieže ako ranná rosa.
„Zelenina nemusí chutiť zakaždým rovnako,“ povedal zamyslene.
„Presne tak,“ prikývla Bětka. „Každá farba prináša niečo dobré. Zelené listy, oranžová mrkva, červené paradajky, fialová kapusta aj žltá paprika. Keď ješ rôzne druhy zeleniny, tvoje telíčko dostáva veľa malých pomocníkov.“
„Akých pomocníkov?“ opýtal sa Toník.
Bětka sa usmiala. „Takých, ktorí pomáhajú nôžkam chodiť, očiam pozerať, brušku pracovať a celému telu rásť. Nie je ich vidieť, ale sú veľmi šikovní.“
Toník sa na chvíľu zahľadel na farebnú záhradu. Všade naokolo šušťali listy, bzučali včely a slnko hrialo tak akurát.
„A keď nechcem zeleninu?“ opýtal sa potichu.
„Nemusíš zjesť všetko naraz,“ povedala Bětka láskavo. „Stačí skúšať malé kúsky. Raz ti zachutí uhorka, inokedy mrkva. A možno o pár dní dostaneš chuť znova aj na šalát.“
Toníkovi sa to zapáčilo. Nemusel byť odvážny na celý tanier. Stačilo mať odvahu na jedno malé sústo.
Veverička, zajac a ježko pripravili Toníkovi malú farebnú hostinu. Dali mu dva lístky šalátu, kúsok mrkvy, koliesko uhorky, malý dielik paradajky a drobný pásik žltej papriky.
Toník jedol pomaly. Najprv mrkvu. Potom uhorku. Potom paradajku. A napokon sa pozrel na zelený šalát.
„Ty už nie si sám,“ povedal mu potichu.
Odhrýzol si malý kúsok listu.
Šalát stále chutil zeleno a sviežo. Ale vedľa ostatných farieb už nepôsobil tak nudne. Toník sa dokonca trošku usmial.
Od toho dňa dostával korytnačik na jedlo pestrú zeleninu. Niekedy šalát s uhorkou, inokedy mrkvu s kúskom papriky. A keď sa mu niečo nechcelo ochutnať, stačilo povedať: „Dnes len maličký kúsok.“
Po niekoľkých dňoch si Toník všimol, že sa mu dobre chodí k potôčiku, že má chuť preskúmavať lúku a že sa večer príjemne unaví. Jeho nôžky boli spokojné, oči pozorné a bruško pokojné.
Jedného večera sedel pred svojím domčekom pri lieske. Obloha bola ružová a prvá hviezda sa práve rozsvietila.
Bětka sa k nemu pritúlila.
„Tak čo, Toník?“ zašepkala. „Chutí ti zasa zelený šalát?“
Toník sa pousmial a odhrýzol si malý list zo svojej misky.
„Áno,“ povedal. „Ale najviac mi chutí, keď má okolo seba kamarátov všetkých farieb.“
Potom sa korytnačik schoval do svojho teplého panciera, poďakoval záhradke za jej dobroty a zavrel oči. Vonku šumeli listy, potôčik ticho žblnkotal a celá lúka zaspávala.
Toník vedel, že ráno prinesie nový deň, nové slniečko a možno aj nové malé sústo, ktoré bude stáť za ochutnanie.
A s touto pokojnou myšlienkou spal pokojne až do rána.