Ako Notík stratil písmenko O
Na poličke v izbičke ležal malý strieborný notebook. Volal sa Notík a kedysi býval veľmi usilovný. Pomáhal písať listy, ukazoval obrázky mačiatok a púšťal uspávanky, keď vonku bubnoval dážď.
Lenže potom si ho všetci prestali všímať. Vedľa neho vyrástla kôpka pasteliek, pod neho sa zatúlal zelený gombík a na jeho veku sa usadil prach taký hustý, že by sa na ňom dalo kresliť prstom.
Notík sa snažil nesťažovať. Počítače predsa nemajú fňukať. Len potichu svietil malou zelenou bodkou a čakal, kým ho niekto otvorí.
Jedného večera sa ozvalo: klap!
Z Notíkovej klávesnice vyskočila klávesa s písmenkom O. Urobila malý kotrmelec, odrazila sa od pastelky a skotúľala sa za skriňu.
„Ó nie!“ zašepkal Notík. Chcel napísať slovo „domov“, ale na obrazovke sa objavilo len „dmv“.
Chcel napísať „dobrú noc“, ale vyšlo z toho „dbrú nc“.
„To znie ako meno prechladnutého draka,“ povzdychol si.
Notík bol smutný. Bez O sa mu slová zdali deravé ako ponožka po stretnutí s veselým šteniatkom. A pretože bol celý zaprášený a trochu opustený, pripadalo mu, že si jeho trápenie nikto ani nevšimne.
Tu do izbičky prišlo dievčatko Anička. Hľadala svoj zelený gombík, pretože z neho chcela urobiť oko pre papierovú sovu.
Keď sa zohla k poličke, všimla si Notíka.
„Jé,“ povedala. „Ty si tu bol celý čas?“
Notík sa trošku rozsvietil.
Anička ho opatrne otvorila. Na obrazovke svietilo veľké: „AHJ, ANIČK.“
Anička naklonila hlavu. „Ahoj, Aničko?“
Notík radostne pípnutím odpovedal.
„Chýba ti O!“ zvolala Anička. „A tiež by si potreboval poriadne vyčistiť.“
Najprv vzala mäkkú handričku a jemne zotrela prach z veka, z obrazovky aj z klávesnice. Notíkovi to bolo také príjemné, až sa mu zdalo, že sa mu narovnali všetky drôtiky vo vnútri.
Potom si Anička kľakla k podlahe. Posvietila malou baterkou za skriňu. Našla zelený gombík, dve kocky, jednu ponožku, ktorá bola asi na výlete, a napokon aj malú klávesu O.
„Tu si!“ povedala.
Písmenko O bolo trochu zaprášené, ale celé. Anička ho utrela a jemne ho zacvakla späť na klávesnicu.
Klap!
Notíkovi sa na obrazovke objavilo: „ĎAKUJEM.“
„Nemáš za čo,“ usmiala sa Anička. „Len ťa už nenechám znova samého pod pastelkami.“
Sadla si k nemu a napísala prvú vetu novej rozprávky: „Kedysi žil malý počítač, ktorý si myslel, že bez jedného písmenka nedokáže nič.“
Notík teraz mohol zasa písať všetky slová: pohoda, mačka, koláč, obloha aj dobrú noc. A zistil, že najdôležitejšie slovo zo všetkých je domov.
Od toho večera stál Notík na čistom stole, vedľa lampičky a papierovej sovy so zeleným gombíkovým okom. Každý večer pomáhal Aničke vymýšľať jednu novú krátku rozprávku.
A keď občas niektoré písmenko neposlúchalo, Notík sa už nebál. Vedel, že stačí poprosiť o pomoc.
Potom Anička Notíka zavrela, svetielko potichu zhaslo a izbička sa ponorila do pokojnej tmy. Za oknom svietil okrúhly mesiac, presne taký okrúhly ako Notíkovo nájdené písmenko O.