Dvaja bratia, dve krajiny a vláčik domov

Za zeleným kopcom žili dvaja bratia, Ondrej a Matěj. Mali bicykle, dve žlté tašky a veľký plán.

„Pôjdeme až do krásneho mesta v susednej krajine!“ povedal Ondrej.

Ráno im slnko pohladilo prilby. Šliapali: šup-šup-šup. Lúky voňali, kvety kývali a pri nich poletovala malá Modrá vtáčica.

Prvý kopec bol ľahký. Druhý bol dlhý. Tretí sa tváril, že sa dotýka oblakov. Ondrove nohy zašepkali: „Prosíme si odpočinok.“

Bratia zastali pod čerešňou, zjedli jablko a napili sa vody.
„Nemusíme pretekať,“ povedal Ondrej. „Stačí ísť kúsok po kúsku.“

A tak išli: desať šliapnutí, malý úsmev, ďalších desať. Modrá vtáčica spievala: „Píp-píp, zvládnete to!“ A dlhý kopec zostal za nimi.

Na obed našli čiaru na mape. Na jednej strane bola ich krajina, na druhej Rakúsko. Žiadna veľká brána ani drak, iba cesta, polia a slnečnice.

Nápisy boli iné, ale obloha bola rovnako modrá. Bratia išli popri rieke, až boli unavení ako dva medvede po tanci.

Vtáčica zakrúžila a ukázala dopredu. Medzi stromami sa ligotalo veľké mesto s vežami, mostom, obrovským kolesom a rozprávkovými strechami.

„Viedeň!“ zašepkal Ondrej. „Naozaj sme to dokázali!“ zvolal Matěj.

Pozorovali lode, zjedli teplé pečivo a večer sa dívali na veľké koleso, ktoré sa točilo pomaly ako hodiny pre obrov.

Ráno naložili bicykle do vláčika. Cink-cink, klop-klop, vláčik ich viezol domov cez obe krajiny.

Bratia sa o seba opreli a snívali o ďalšej výprave. Veľké cesty totiž nevzniknú jedným obrovským šliapnutím. Vzniknú malými šliapnutiami, vodou, oddychom a niekým, kto ide vedľa teba.